Galéria 19 Vás pozýva na sprístupnenie výstavy v novom priestore – Viktória Lengyelová – Distance

Publikované:

DISTANCE. 

Na čo nám je umeNIE a načo nám je učenie? Nedávno galerijná pedagogička nám usporiadala výstavu v Kunsthalle s názvom: Čím chceš byť, umelec? Od detstva som chcel byť kominárom, kozmonautom neskôr spisovateľom, len pedagógom nie – to sa mi aj podarilo. V mladosti som obdivoval Picassa, ale až neskôr, keď som už bol trochu uvedomelejší znalec domácich pomerov som zbadal, že – bisťu – tu nikde nie je frotáž, froasáž, alchymáž ba ani muchláž… veľmi som bol sklamaný a hneď som si uvedomil, že za tým určite je iba lacný trik imperialistickej propagandy. Svoje umenie som trochu inak predstavoval – ako študent na vysokej škole výtvarných umení som neznášal korekcie, asi moje obrazy neboli dosť „pekné“. Klasicizmus a pátos totalitnej kultúry som nenávidel, ale bolo mi cudzie aj konšpiračné politické šuškanie niektorých tzv. disidentov. Obidve strany – aj tá neoficiálna v odboji – fungovali z môjho pohľadu na báze kolektivizmu a ja som bol presvedčený, že skutočné umenie je výsostne individuálna činnosť. Vedúcu úlohu strany som neuznával tak isto, ako gloriolu vedúceho istej zakázanej avantgardnej skupiny. Jedine knihy ma nesklamali, budoval som sám určitý typ auto-didaktického vzdelania, hoci som študoval na dvoch vysokých školách, v Bratislave a v Budapešti. Neskôr som sa stal obeťou optického klamu, ani s novým okuliarom nevidel do hlbín umenia – v súčasnosti plánujem veľkú samostatnú výstavu v MUMOK-u, len som ešte nedostal termín… 

Stále mladý Rudo Sikora zrazu zostarel a nemohol ďalej už garantovať v Košiciach. Hľadali, hľadali kým ma nenašli, ako náhradu – tak veľa profesorov vtedy ešte nebehalo po Slovensku. Zdedil som teda ateliér grafiky a experimentálnej tvorby. Trochu som oprášil pôvodný program, pridal som pár cudzích slov: a hurá na post-modernu! 

V tom prostredí sa objavila študentka Viki Lengyelová. Tu prezentovaná sériová práca nikde ešte nebola vystavená. Nevzniklo to na nejaké ateliérové zadanie, ako napr. konceptuálna stratégia, alebo interpretácia Jóskabáčiho alias Joseph Kosuth. Nakoniec samotné dielo ani nevzniklo. Ide o mobilnú – ináč veľmi špekulatívne zostavenú – štruktúru, ktorá bola k dispozícii už dlhšiu dobu a ktorú autorka možno nechcela takto ani inde vystaviť… Post konceptuálne dielo, v tom zmysle, že koncepcia vznikla takpovediac už po realizácii ako dodatočné pomenovanie – krst, radosť nad novým životom (aby som bol trochu poetický). Predstieraná forma prejavu počíta s určitou anonymitou, veď dnes obecenstvo je ťažko šokovať s niečím novým a neobvyklým – v postmodernom polospánku Duchampa by prehliadli, ako sezónnu reklamu… Nejde tu ani o levitovanie medzi vulgárnym a transcendentálnym posolstvom, skôr o niečo už zabudnutom, alebo v súvislosti s tým, čo ešte nevzniklo… Mimikri, či projektová konštrukcia proxy vojny medzi holou realitou a umením? Predovšetkým ide o fixáciu situácie, kde usporiadanie jednotlivých komponentov zostáva konštantné, to znamená, že aj v budúcnosti budú reprodukovateľné iba vo vzniknutej forme a v tom istom poradí. Textový odkaz tu nefunguje doslovne, ani symbolicky – výsek z komplexne vybudovanej inej paralelnej štruktúry naznačuje väčšie objavy a súvislosti o vnútornej pravde a intuícii autorky. Peter Rónai

Share on facebook
Facebook
Share on telegram
Telegram
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email
Share on linkedin
LinkedIn