Pamätaj

Starať sa o niekoho vie byť náročné, zvlášť ak ide o príslušníka rodiny. Zmierenie sa so smrťou býva ťažké, no nie nepredstaviteľné. Každý deň prežívať tak, ako by mal byť posledný. Dožičiť pocit prítomnosti a odbúrať pocit osamelosti chorému človeku.  Počas tohto semestra bolo náročné vrátiť sa do prostredia rodiny a opäť s ňou pracovať.

Izolácia prostredia Tonky sa preniesla na izoláciu prostredia celej rodiny v podobe Covidu-19. 30 dní v karanténe a pomyselná ruská ruleta pocitov. Šťastie, radosť vystriedala úzkosť, beznádej. Láska však ostala. S rodinou som tentokrát nepracovala osobne. Komunikovala som len cez telefón, správy. Slúžila som rodine ako spojka so svetom v podobe materiálnych potrieb. Byť v izolácii 30 dní, nikam neisť a báť sa, čo bude ďalej. Moment, obraz súčasnej doby.

Požiadala som rodinu, aby počas tohto obdobia a schopnejšieho zdravotného stavu tvorila. Drobné odkazy, kresby. Ide o spôsob terapie, ako sa vysporiadať s pocitmi, ktoré prevládali počas karantény.
Tonka aj napriek izolácii taktiež ochorela. Boli to náročné posledné dni. Covid prekonala, bohužiaľ srdce už nevydržalo. 13. decembra zomrela. Byť pripravený, rátať s tým, že príde ten deň rozlúčky, bolí viac ako samotná smrť.

Miestnosť, v ktorej žila Tonka ešte stále slúži ako akési puto. Každodenne návyky pretrvávajú aj po jej smrti. Ranné budenie Tonky, prinesenie výživového mlieka, zapnutie rádia, odtiahnutie rolety, zasvietenie svetla.

Inštaláciou ukončujem emotívnu etapu života členov rodiny Tonky.
Pietny akt, spomienka na to, čo bolo a už nie je. Zrkadlo toho, čo sa odohráva v súkromí za dverami nejednej domácnosti. Inštaláciu tvorí matrac, ten fyzicky reprezentuje miesto posledného výdychu, sklenená tabuľová vitrína, kresby a odkazy rodiny, ktoré vznikli počas obdobia karantény, doprevádzajú diváka k pozastaveniu, skúmaniu a pochopeniu emócii, s ktorými sa sami môžu stotožniť. Vankúš a drobné predmety zas ako to, čo rodine ostalo po chýbajúcom členovi.