Sedemdesiatsedemkrát

Ovocie mojej hanby sa vracia sedemdesiatsedemkrát. Kľučku poznám, či azda zavreté niekedy boli? 

Na prach sa po večeroch obraciam-ráno človekom som znovu.

Plnou rukou nesiem prázdno, moje slová pusto praskajú. Nevedela som, že si všade. Koniec mojich prstov. Učím sa po veršoch seba naspamäť.

Tie isté sedemdesiatsedemkrát. Chcem sa v Tebe opakovať, no v ulite som človekom.