Plodné dni

Jana Andrejková kresbu opustila v prospech maliarskeho experimentovania. S maľbou pracuje ako s náčrtom, skicou, necháva ju vo fáze nedokončenia, čím korpusy plátien bez šepsu a podmaľby pôsobia ako roztrasené, nepevné formy. Tým sú jej postupy postupmi na pomedzí, na hrane, či sa dielo preklopí na maľbu, kresbu, objekt, alebo bude tak trochu všetkým, ako ich fúzie. A to so zrejmou snahou vypovedať o svojej osobnej skúsenosti na určitom mieste, spôsobom priestorovo-obrazovej koláže, kde sa objavujú odkazy na módu, tiež portréty ľudí, priateľov, matky, či autoportrét Jany, ktoré ovládajú obrazové plochy. Zmixuje kolorit a materiály, ktoré pripomenú historickú freskovú maľbu, napríklad benátskeho settecenta (čo zrejme súvisí aj s jej skorším stredoškolským školením reštaurátorky), spojí ich s divokou formou a farebnosťou postmoderných neoexpresionistických malieb. S rôznorodými prístupmi narába tautologicky, ako s prirodzenou voľbou. Kresby sú tiež priamočiare, ako vo farebnosti, výraze ale aj príbehoch, ktoré prinášajú, nezobrazujú len pohodové scenérie, nevyhýbajú sa tragickým udalostiam, ktoré rozpovedajú s expresívnou naráciou.

Gabriela Garlaytová